vlbelicka – Blog

(pokračovanie 2. časti)

…Ihneď sa začali vyzvedačky z mojej strany, čo a ako bolo a či sa chystá aj dnes. Ako som čakal, všetko čo povedal boli len slová chvály a superlatívy. Porozprával mi ako sa tam s inými kamarátmi vybláznil a načerpal mnoho pozitívnej energie, ktorá z neho každým slovo sršala a skutočne bolo vidieť, že si to skvele užil. Nezostali sme však dlho len pri minulosti.

Samozrejme, že som sa pustil do zisťovania ako to vyzerá s dneškom. Po niekoľkých ozrejmeniach, odhadoch, dohadoch, dohodách a zmenách plánu sme si naplánovali finálnu verziu našej spoločnej cesty. Konečne! Dostanem sa tam. Tešil som sa a netrpezlivo čakal na jeho telefonát, aby sme mohli vyraziť. A aký bol vlastne plán? Nakoľko sme mali tú možnosť, využili sme troška služieb jeho uja, ktorý je z Trnavy a bol u neho na návšteve. Preto, keď mi zavolal trielil som na miesto určenia ako blesk, s foťákom na krku, pripravený na dlho očakávanú akciu.

Prišiel som, videl som, čakal som. Ako to už občas býva, nastal časový sklz. Nie však hocijaký, ale polhodinový. Človeka nepoteší vyčkávať toľký čas, ale dalo sa s tým jedine zmieriť. Medzitým som mal možnosť sledovať na oblohe sťahovanie mračien. Nevyzerali práve najlepšie, modelky by z nich určite pekné neboli, no zato pekná búrka by to mohla byť v pohode. To stádo nebezpečne tmavých slonov sa blížilo až takmer ponad moju hlavu, no akurát prišiel žiadaný a dohodnutý odvoz, tak som si vydýchol, že tu aspoň nepremoknem pri čakaní.

Cesta bola rýchla a hladká (cca 17 kilometrov). Moje nové známe susedky zhora, oblaky, sa zjavili vo svojej plnej kráse, ale boli od nás aspoň o niečo ďalej. Neveril som, že dnešok prežijem suchý, no bolo mi to v podstate aj jedno. Dážď by mi nevadil, keď už by som bol tam.

S kamarátom som vystúpil pri amfiteátri. Keďže Trnavu až tak dobre nepoznám, viedol nás on (pamätal si cestu ešte z piatka ). Zvláštne bolo, že hudba sa neozývala po všetkých uličkách, ale začuli sme ju až keď sme sa dostali na tú, ktorá viedla priamo k Trojičnému námestiu. Tak tomu sa hovorí dobré odizolovanie hluku. Prichádzali sme odzadu, a preto nám nerobilo väčšie problémy dostať sa celkom blízko pred pódium, možno tak na 5 metrov (neskôr sme sa presunuli ďalej a počas vystúpení, v priebehu času, sme sa dostávali bližšie ). Práve vystupovali Saleziáni, bolo vyše šesť hodín večer a ja som bol šťastný, že tu môžem takto stáť, pozerať, počúvať a všetko vstrebávať naživo.

Síce to o tejto hodine nebolo nejaké extra strhujúce, viac-menej každý čakal na večer a prikrývku tmy, aby sa mohol odviazať naplno, ale aj tak to bolo nadmieru dobré a niektoré skupinky ľudí, hlavne v kotli (kde sme boli aj my) žili a bavili sa celkom slušne. Hádam nemusím ani spomínať, že sme sa radi pridali k skákajúcim a spievajúcim .

A tu je pár minút môjho videozáznamu z vystúpenia Saleziánov, užite si sledovanie :

LUMEN 2009 – Saleziáni 1 od Vladimíra Beličku na Vimeo.

Tu je ďalšie (“Keď si sám, polož si svet ku kolenám. Nie vždy sa zdá, že uchom ihly prejsť sa dá.”):

LUMEN 2009 – Saleziáni 2 od Vladimíra Beličku na Vimeo.

A tretie, kde sa k Saleziánom pridal raper Adrem a bol to veľmi podarený kúsok:

LUMEN 2009 – Saleziáni a Adrem od Vladimíra Beličku na Vimeo.

Čo bolo neskôr? Aká bola atmosféra? Ako to skončilo a ako celý festival hodnotím? Poslednú časť článku “LUMEN 2009, môj príbeh” aj s ďalšími videami a vyvrcholením atmosféry čakajte už čoskoro .

(koniec 3. časti)

Ďalšie časti: 1. časť, 2. časť; 4. časť